štvrtok 27. septembra 2012

Potulky po Slovensku - Košariská a Štefánikova mohyla na Bradle - 25. august 2012

Aktualitované 1. a 9.  apr. 2015 - pozri na konci príspevku

Do Košarísk a na Bradlo sme cestovali, aby sme si pripomenuli a uctili si pamiatku na M. R. Štefánika.

Úvodom veľmi stručne o Štefánikovi:

Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik
sa narodil 21.7.1880 v Košariskách, okr. Myjava - tragicky zahynul 4.5. 1919 v Ivanke Pri Dunaji. Bol významný slovenský astronóm, vedec, politik, vojenský letec, generál francúzskej armády, bojovník za slobodu Slovákov – má veľkú zásluhu na vzniku prvej ČSR v roku 1918.

Chcel som sem napísať stručne, len akési míľniky z jeho života, dôležitejšie udalosti, ale keď som si vo Wikipedii pre pripomenutie znovu prečítal jeho životopis, zdalo sa mi byť dôležité  takmer všetko a bol by to do blogu dlhý príspevok. Čitateľom blogu preto odporúčam zopakovať si vedomosti o jeho krátkom, ale bohatom a pestrom živote a prečítať si TU  pekne spracovaný Štefánikov životopis, z ktorého som čerpal pri písaní týchto riadkov.

Cestou na Bradlo sme sa zastavili v rodnej obci M. R. Štefánika – v Košariskách a prehliadli sme si jeho Múzeum, ktoré sa nachádza v jeho rodnom dome, na bývalej evanjelickej fare. V múzeu sa nachádzajú písomné dokumenty, fotografie a rôzne predmety, ktoré sú spomienkami na jeho súkromie, záľuby, ale najmä jeho pracovné činnosti – astronomická, vojenská, diplomatická, politická, či rôzne upomienkové predmety ktoré si priniesol z ciest (Tahity, Nového Zélandu, Japonska, Afriky).


Rodný dom v Košariskách, teraz múzeum M. R. Štefánika




Na nádvorí múzea sú osadené kopie dvoch kamenných pilónov, ktoré slúžili M. R. Štefánikovi na tichomorskom ostrove Vava´u ako statívy na ďalekohľad, ktorými robil výskum zatmenia Slnka





S vystavenými predmetmi, ktorých je v 6 miestnostiach takmer 200, 
nás oboznámila táto sprievodkiňa
















Na záver prehliadky nás sprievodkyňa zaviedla do študovne, kde sa návštevník môže so Štefanikovým životom oboznámiť digitalizovanou formou



Vo vyššie spomínanom Štefánikovom životopise (Wikipedia) sa uvádza: “Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca (1913). Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim, seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli namieste mŕtvi”

Okolnosti havárie neboli dôkladne vyšetrené a existujú teórie o atentáte (bližšie v uvedenom životopise, alebo napr. aj TU).

O týždeň po nehode Štefánika spolu s jeho talianskou posádkou pochovali na vrchu Bradlo (543 m n. m. vedľa cesty medzi Košariskami a Brezovou pod Bradlom. O 5 rokov po jeho smrti bol položený základný kameň pamätníka navrhnutého architektom Dušanom Jurkovičom. Mohylu dokončili v septembri 1928.


Po prehliadke múzea sme pokračovali v ceste do Brezovej pod Bradlom, odkiaľ vedie asfaltová cesta na Bradlo, takmer až k mohyle.




Z parkoviska je to iba kúsok peši










Je to terasovitá stavba so štyrmi obeliskami. Spodná terasa má rozmery 93 x 62 m, druhá terasa 45 x 32 m. kamenné obelisky sú 12 m vysoké  Celá stavba je postavená z bieleho travertínu dovezeného zo Spišských Vrchov.



Pôdorys celej stavby je obdĺžnik orientovaný na východ a západ. Prvotné uloženie 4 hrobov je v tvare kríža: ako hlava je hrob M. R. Stefánika, ako nohy hrob mechanika Gabrielo Aggiusti, na pravom boku hrob poručíka Giotto Mancinelli Scotti, na ľavom boku hrob seržanta Umberto Merlino. Ostatky poručíka Scottiho boli neskôr prevezené do jeho vlasti.



















Pred skončením prehliadka ešte snímky na pamiatku















*  *  *
Aktualizované dňa 1. apríla 2015
Dnes bol na webovej stránke aktuality.sk uverejnený tento článok. Uvádzam ho v plnom znenmí

Beneš kontra Štefánik – čo predchádzalo konšpiračným teóriám


Sériu článkov o mýtoch a konšpiračných teóriách, ktoré sa spájajú so Slovenskom, štartujeme smrťou Milana Rastislava Štefánika.
01.04.2015, 06:00 Bratislava
Milan Rastislav Štefánik
Okolnosti pádu jeho lietadla v máji 1919 vyvolávajú spory aj po takmer 96 rokoch. Pre jedných bol obeťou sprisahania tých, čo jeho dvojplošník prikázali zostreliť, iní sú presvedčení, že to mohla byť nešťastná náhoda, keď si jeho lietadlo splietli s maďarským, ďalší veria oficiálnej verzii.
Jedna z teórii tvrdí, že sprisahanie proti Štefánikovi siahalo až do najvyšších kruhov nového štátu. Mal byť doň zapletený aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk a minister zahraničia Edvard Beneš.
Prv, ako sa začneme zaoberať samotnou haváriou Štefánikovho lietadla, by preto asi bolo dobré pozrieť sa na skutočné vzťahy medzi týmito významnými postavami našej histórie. Prešli totiž vývojom ako z románu – od priateľstva až po nevraživosť.

Volal ho otecko

Ak môžeme veriť tomu, čo Masaryk už ako prezident vyrozprával slávnemu českému spisovateľovi Karlovi Čapkovi, tak Štefánika spoznal ešte ako študenta v Prahe.
Raz v zime mu vraj skrehnutému daroval kabát. „Štefánik bol dosť sentimentálny. Tituloval ma otecko a stále by ma bol hladil a bozkával. Ale ja som sa k nemu tak blízko nedostal, bránil tomu rozdiel veku,“ prezradil prezident v Čapkovej knihe Hovory s T. G. Masarykom z roku 1933.
Aj svojej archivárke údajne povedal, že keď sa spolu prechádzali po Paríži, Masaryk si svojho mladšieho druha doberal a ten sa srdečne smial. „Mal som ho naozaj rád,“ dodal prezident.
Napriek tomu, že si od neho Masaryk udržoval odstup, Štefánik si ho nesmierne vážil a obdivoval. Aj v poslednom liste, ktorý mu zaslal z Paríža, ho oslovil „milovaný pán prezident“ a uzavrel ho slovami: „Verím vo Vás a Vás milujem ako vždy.“
Z týchto prejavov by mohlo vyplývať, že sa obaja muži vzájomne rešpektovali a cítili k sebe silné priateľstvo. Je to však len zdanie.

Začiatky spolupráce

Pravda je, že keď Masaryk po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel do exilu, kde sa s Benešom snažil bojovať za nezávislosť svojej vlasti, Štefánika veľmi dlhý čas ignoroval.
Uznávaný vedec a dôstojník sa s ním pokúšal spojiť už začiatkom roka 1915, ale Masaryk oňho nejavil záujem. Pravdepodobne si myslel, že mu nejaký astronóm a vojenský pilot nemá ako pomôcť. Názor zmenil, až keď mu Beneš zvestoval, aký je Štefánik úspešný.
Beneš sa s ním stretol v decembri 1915 v Paríži a mladý Slovák naňho spravil skvelý dojem. Udržiaval styky so zahraničnými novinármi, prominentmi, umelcami, vojenskými veliteľmi, no najmä s politikmi. V salónoch francúzskej smotánky sa cítil ako ryba vo vode. Ako prvý prišiel i s nápadom vytvoriť z vojenských zajatcov česko-slovenské vojsko.
Beneš vytušil, že sa im Štefánik môže hodiť, a presvedčil Masaryka, ktorý vtedy pôsobil v Londýne, aby ho prijal. V januári 1916 sa to konečne podarilo a zrodilo sa „priateľstvo“. Či už dočasné, predstierané alebo skutočné, dnes ťažko povedať. Aspoň spočiatku však vyzeralo ako pravé.

Pomoc pri zviditeľňovaní

To, že Benešovi a Masarykovi otváral dvere k významným štátnikom práve Štefánik, nie je fráza, aj keď to tak možno vyzerá. Kým ho odmietali, v presadzovaní svojich plánov sa im vôbec nedarilo.
Politici v cudzine ich nebrali vážne, nikto ich nechcel prijať. To sa zmenilo až vďaka Štefánikovi. Najdôležitejším zlomom bolo, keď ambiciózny Slovák už vo februári 1916, teda mesiac po stretnutí s Masarykom, zariadil, aby ich prijal francúzsky premiér Aristide Briand a ďalší politici.
Štefánik pritom pomáhal aj ako hovorca, pretože Masaryk nevedel dobre po francúzsky. Správu o tomto stretnutí priniesli svetové denníky a z neznámeho pražského profesora sa stal predstaviteľ česko-slovenského odboja.
„V Paríži začal Štefánik propagandu v salónoch a spoločnosti. Mal zvláštny dar spoločenského apoštolátu, dokázal ľudí nadchnúť. Získaval pre nás záujem i lásku,“ opísal toto obdobie prvý československý prezident.
„Prešiel všetky spojenecké krajiny ako meteor. Na svojich cestách získal veľa priateľov. My ostatní sme šli za ním a takto ním dotknutú pôdu sme spracovávali,“ priznal neskôr i Beneš.
Masaryk netajil ani to, že mu Štefánik pomohol aj v Amerike, kde mu vybavil kontakty so zástupcami Republikánskej strany. Podieľal sa tiež na vzniku česko-slovenských légií, vytváraní politickej stratégie a dôležitých dokumentov, osvedčil sa i ako diplomat.
(Článok pokračuje pod fotografiou.)

Štefánik si Masaryka nesmierne vážil a obdivoval ho.

Benešove intrigy

Ak bol takým „meteorom“, ako ho bývalí druhovia opisovali, prečo po jeho smrti tak rýchlo zabudli na všetko, čo pre nich urobil? O Benešovi Masaryk vyhlásil, že bez neho by republika nevznikla. O Štefánikovi nikdy nič podobné nepovedal. Hovoril o ňom málo, akoby okrajovo.
Otázkou je, čo také sa stalo, že Štefánik upadol do nemilosti? Odpoveď na túto otázku treba hľadať v spore, ktorý sa rozhorel medzi ním a Benešom.
Niet pochybností, že si tí dvaja spočiatku celkom rozumeli. Tykali si, Beneš ho v listoch tituloval „milý priateľu“. V skutočnosti mu však závidel a trpel tým, že je Štefánik podpredsedom národnej rady, teda druhým po Masarykovi, kým on skončil až za nimi.
A tak sa Beneš rozhodol pre malý puč. V septembri 1918 sa postaral o to, aby sa národná rada bez Štefánikovho vedomia zmenila na dočasnú exilovú vládu. V nej sa sám menoval ministrom zahraničia a vnútra. Jeho politickému sokovi sa ušlo len ministerstvo vojny.
Beneš vedel, že sa boje čoskoro skončia, takže taký rezort bude zbytočný. Tým, že Štefánik stále cestoval, Beneš mal voľné pole, aby sa čoraz viac presadzoval. A získal na svoju stranu i Masaryka.
Generál jeho zámer odhalil a vyzýval Masaryka, aby zasiahol, pretože inak úlohu vodcu preberá Beneš a robí si, čo chce. Budúci prezident však spor medzi spolupracovníkmi ignoroval.

Chorý, nedotklivý, rozdráždený?

Napätie medzi Masarykovými druhmi sa stupňovalo. Štefánikovi sa nepáčilo, ako sa ho Beneš snaží odsunúť na vedľajšiu koľaj, mali aj rozdielne názory na celý rad otázok – od politiky, úlohy česko-slovenských légií až po povojnové smerovanie štátu.
Štefánika poburovalo, že sa jeho meno objavovalo pod dokumentmi, ktoré ani nečítal. Napríklad pod Washingtonskou deklaráciou. Generál sa až z britských novín v Tokiu dozvedel, že ju údajne podpísal spolu s Benešom a Masarykom. S jej obsahom pritom vôbec nesúhlasil.
Ako narastala osobná nevraživosť medzi oboma ministrami, pribúdali aj Benešove sťažnosti. „Nikto nevie, aké ťažkosti mám, aby som s ním dobre vychádzal. Je chorý, strašne nedotklivý, úžasne citlivý, rozdráždený – vyčítal mi všelijaké veci… Robím všetko, aby sme vychádzali dobre, priateľsky a bratsky… ale je to ťažké,“ písal Masarykovi v júli 1918.
Beneš sa asi naozaj snažil. Ešte vo februári 1919 z Paríža hlásil, že napriek nezhodám je spolupráca so Štefánikom výborná. Chválil jeho vplyv a styky, dokonca priznal, že by ho na mierovej konferencii mal pri sebe radšej ako predsedu vlády Karla Kramářa.
Potom však prišiel obrat. Z bývalých druhov sa celkom otvorene stali nepriatelia.
(Článok pokračuje pod fotografiou.)
Trosky Štefánikovho lietadla
Trosky Štefánikovho lietadla

Je koniec!

Skutočný dôvod osudovej hádky už nezistíme. Ako však Beneš opisoval, začiatkom apríla 1919 mu Štefánik po príchode do Paríža pred viacerými svedkami vynadal a obvinil ho, že je nečestný.
„Nemohol som to zniesť, medzi nami je koniec,“ horekoval Beneš v liste prezidentovi. Ako dodal, uzmieriť sa už nechce. „Ak je to možné, iného ministra vojny,“ požiadal Masaryka.
Podobne sa vyjadril i v liste slovenskému sekretárovi rezortu zahraničia Ivanovi Markovičovi. Oznámil mu, že so Štefánikom definitívne skončil, nechce s ním sedieť vo vláde, ani si ho nevie predstaviť ako diplomata.
Pred Masarykom navyše pokračoval v ohováraní. Písal mu, že Štefánik mal aféru so snúbenicou, markízou Giuliannou Benzoniovou, čo vyvolalo intrigy ďalších žien. „Doma, myslím, mnoho neurobí,“ radil mu.
Prečo mal Štefánik Beneša uraziť, že je nečestný, zostáva záhadou. Mohol mu napríklad vytknúť, že koná za jeho chrbtom, podľa iných chýrov mal Beneš spreneveriť vyzbierané peniaze od amerických Slovákov… Dôvod hádky zostáva tajomstvom.
Isté je len to, že Masaryk sa postavil na Benešovu stranu. So Štefánikom už nikto z nich nerátal. Ako politik pre nich skončil. Bez ohľadu na zásluhy či bývalé priateľstvo.

Čo s ním ďalej?

Masaryk neskôr priznal, že naozaj nevedel, čo si počať. Štefánik bol stále členom vlády – jeho ministerstvo vojny však pokrývalo rovnaký rezort ako ministerstvo národnej obrany Václava Klofáča.
Ako sa blížil čas Štefánikovho návratu zo Sibíri, kde dozeral na česko-slovenské légie, nervozita v najvyšších kruhoch narastala. „Čo s ním ďalej – nevieme. Na Slovensko? Sotva. Najlepší by bol Rím, ak je Paríž vylúčený,“ napísal Masaryk Benešovi v apríli 1919.
„Teraz čakám Štefánika a dúfam, že sa s ním dohodneme… Ministerstva vojenstva sa však vzdá… Na Slovensku by preňho bolo miesto, ale neviem, či je pre drobnú administratívnu prácu. V Prahe miesto nevidím,“ zdôveril sa prezident Kramářovi.
O Štefánikovi bolo teda rozhodnuté. V štáte, ktorý pomáhal zakladať, preňho zrazu nebolo miesto.
Úspešný astronóm, cestovateľ, generál a diplomat bol dobrý už len na „drobnú administratívnu prácu“.
Bol by sa Štefánik zmeril s osudom, ktorý mu prisúdili jeho bývalí druhovia? Bol dosť ambiciózny a ctižiadostivý, aby žiadal viac. Bol aj oveľa schopnejší ako iní politici, pre ktorých sa vhodná pozícia našla. Jeho návrat do vlasti teda veštil nepríjemnosti.

Pohreb bez prezidenta

Havária generálovho lietadla ďalším sporom zabránila. „Milan je mŕtvy – aj ten skon je v súlade s jeho kariérou,“ napísal Masaryk Benešovi.
Zarážajúce je, že ani tragická smrť nestačila, aby obaja politici zabudli na spory a prejavili úctu bývalému druhovi v odboji. Masaryk odmietol prísť nielen na Štefánikov pohreb v máji 1919 (s Benešovou účasťou sa nerátalo, lebo bol na mierovej konferencii v Paríži), ale aj na slávnostné odhalenie jeho mohyly na Bradle o desať rokov neskôr.
V oboch prípadoch sa skrýval za hlúpe, až detinské výhovorky. K účasti na Bradle ho prehovárali viacerí politici, varovali, že by to mohlo vyvolať škandál, vyprovokovať Slovákov a národnostné trenice.
Masaryk nepovolil. Na odhalenie mohyly sa nedostavil, podobne ako Beneš, ktorého tiež pozvali.

Zhanobenie Štefánika podľa Peroutku

Keď sa v rokoch 1933-34 objavili očierňujúce a urážlivé články o nebohom Štefánikovi z pera dodnes uznávaného českého novinára Ferdinanda Peroutku, Masaryk ani Beneš nereagovali. Nik z nich sa Štefánika nezastal, aj keď Peroutka zosmiešnil jeho i Slovákov.
„Masaryk a Beneš sa vrátili domov vlakom, to nevyhovovalo Štefánikovej záľube v pátose,“ uviedol Peroutka v diele Budovanie štátu. Generála tam opísal ako chorobne ctižiadostivého, samoľúbeho muža, ktorý túžil po tom stať sa mučeníkom „svojho kmeňa“.
„Bol presvedčený o primitívnej a sviežej obrazotvornosti svojho kmeňa a zamýšľal ochotne mu poskytnúť látku pre mýtus… Aeroplán mal nahradiť bieleho koňa, na ktorom sa predtým vracali víťazi,“ predostrel svoje výmysly Peroutka, podľa ktorého pomenovali aj novinársku cenu v Českej republike.
Jeho opis Štefánika nemá ďaleko od bulváru – alebo od pamfletu. Vyžíval sa vraj v okázalosti, bol očarený sám sebou. Vlastné myšlienky údajne nemal, len ich preberal od Beneša a Masaryka.
„Muž krajností, trpiaca hromádka nervov… Niekedy mal potrebu, aby ho ľudia ľutovali,“ tak písal o spoluzakladateľovi Československa Peroutka.
A Masaryk s Benešom to prešli mlčaním.
Zdroj: Radovan Krčmárik, Aktuality.sk Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice



2. aktualizácia

Dňa 9. apríľa bol na stránke aktuality.sk uverejnený tento další článok k neobjasnenej smrti M. R. Stefánika



Naše konšpirácie: Štefánika nedali zabiť Česi. Nemali na to rozumný dôvod


Neexistuje ani jeden relevantný dokument, ktorý by dokazoval, že Štefánika nechal o život pripraviť Beneš.
M.R. Štefánik
Pochybnosti o smrti Milana Rastislava Štefánika pretrvávajú už desiatky rokov. Zrodili sa bezprostredne po tragédii, pri ktorej generál v roku 1919 zahynul, a sporadicky sa objavujú aj dnes. Niekdajší trojnásobný premiér Vladimír Mečiar napríklad pred pár rokmi vyhlásil, že sa rozprával s ľuďmi, ktorí dostali rozkaz, aby Štefánika zostrelili.
Ešte ďalej zašiel bývalý predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota, podľa ktorého dal ministra vojny zabiť Edvard Beneš. Po páde lietadla vraj dokonca Štefánika dostrelil dôstojník českej armády. Ako to teda bolo?

Ako prví nehodu vyšetrovali Taliani

Štefánikovo lietadlo typu Caproni sa k zemi zrútilo 4. mája 1919 neďaleko Ivanky pri Dunaji. Zahynula vedúca osobnosť česko-slovenského zahraničného odboja, ale aj ďalší traja členovia posádky. Nejasnosti, ktoré väčšinou vedú k vzniku mylných teórií, nastávajú v otázke, čo bolo príčinou leteckého nešťastia.
Bezprostredne po páde lietadla nehodu vyšetroval taliansky kapitán Frederico Zapelloni. Podľa Michala Kšiňana z Historického ústavu SAV Talian určil dve možné hypotézy: Štefánik odpadol na riadenie lietadla alebo drôt rádiostanice zablokoval riadenie.
Pavol Kanis, ktorý o Štefánikovi točí dokumentárny film, však zároveň dodáva, že úlohou Zapelloniho bolo nevyšetriť nič, čo by mohlo ohroziť dobré meno talianskej posádky a talianskeho lietadla. „A tak príčina musela byť netalianska. Podľa neho Štefánik lietadlo riadil, ale od dojatia zamdlel, padol na riadiaci volant, preto lietadlo strmhlav spikovalo do zeme.“

Na Štefánikovo lietadlo sa strieľalo

Ako to bolo streľbou, o ktorej kedysi hovorili aj Mečiar so Slotom? Nehodu Štefánikovho dvojplošníka opäť vyšetrovali v roku 1927, tentokrát z popudu istého Michala Lechtu, ktorý tvrdil, že sa na generálovo lietadlo strieľalo.
Z vyšetrovacej správy podľa Kanisa vyplýva, že po ministrovi vojny skutočne niekto strieľal. „Na lietadlo vystrelil jednu ranu vojak Jozef Mešo, ktorý držal stráž pri barákoch delostreleckých kasární (dnešné ministerstvo obrany). Lietadlo sa vtedy malo nachádzať nad mostom cez Dunaj. Menovaného hneď zatvorili, ale na druhý deň ho pustili,“ hovorí Kanis.
Aký mohol byť motív streľby? Podľa Kanisa zrejme hlúposť. Záver druhého vyšetrovania tak je, že príčinou katastrofy bol prudký severozápadný nárazový vietor. Podľa historika Kšiňana majú obdive vyšetrovania svoje nedostatky.

Lietadlo nebolo zostrelené

Presné príčiny nehody môžu pomôcť objasniť výsledky rekonštrukcie posledného Štefánikovho letu, ktorú uskutočnil Kanis pri natáčaní dokumentu v spolupráci so žilinskou Katedrou leteckej dopravy a leteckými expertmi.
Štefánikovo lietadlo podľa Kanisa nemalo v existujúcich poveternostných pomeroch dostatočnú rýchlosť na vykonanie štandardného pristávacieho manévru. Pilotov lietadla, ktorí chceli pristáť vo Vajnoroch, čakala posledná ostrá zatáčka doprava s náklonom lietadla.
„V ostrej zatáčke doprava pravé krídlo nevyvodzovalo potrebný vztlak. Pravé krídlo vplyvom straty vztlaku začalo klesať a lietadlo skĺzlo po pravom krídle. Došlo k pádu lietadla, ktorý sa skončil stretom so zemou.“
Lietadlo Caproni teda podľa Kanisa nebolo zostrelené, Štefánik ho neriadil, ani nepadol na riadenie, nevyskočil z neho, ani nespáchal samovraždu. „Štefánikova tragédia dňa 4. mája 1919 bola leteckou nehodou,“ tvrdí.
Trosky lietadla M.R. Štefánika
Trosky lietadla M.R. Štefánika

Štefánikovu smrť zneužili ľudáci

Prečo teda začali vznikať teórie o tom, že generála dal zabiť minister zahraničných vecí Edvard Beneš? Ako sme už písali, vzťahy medzi Benešom a Štefánikom naozaj neboli najlepšie. Historik Kšiňan však poukazuje na to, že hoci sú v politike spory na dennom poriadku, neznamená to, že svojho oponenta musíte dať automaticky zavraždiť.
Navyše v tom čase novovzniknutá republika zápasila s oveľa dôležitejšími problémami. „Československo bojovalo s Maďarskou republikou rád, problémy malo s nacionalisticky orientovanými Nemcami, s Poľskom boli veľké spory o Tešínsko. V tom čase nikto nevedel, ako to celé dopadne. Odstrániť v takto turbulentnej situácii šikovného a svetovo uznávaného diplomata by bolo mierne povedané nerozumné,“ myslí si Kšiňan.
O nejasnostiach pri vyšetrovaní Štefánikovej nehody začali písať ľudáci vo svojej tlači už v roku 1922. Do tohto obdobia teda možno datovať vznik jednej z najznámejších slovenských konšpiračných teórií.

Konšpirácie vyhovovali aj Nemcom a Maďarom

Postupom času sa tak z tragickej nehody stal politický aj ideologický prostriedok boja autonomistov proti Benešovi a čechoslovakistom. „Išlo do značnej miery o symbolickú rovinu sporu, keďže Beneš ako predstaviteľ čechoslovakizmu a Československa dal údajne zavraždiť najvýznamnejšieho Slováka, ktorý požadoval autonómiu pre Slovensko.“
Táto teória vyhovovala aj Nemcom a Maďarom, teda tým, ktorí si želali revíziu československých hraníc. Druhá strana však tiež nezaostávala. Štefánika vykresľovala ako prototyp Čechoslováka a jeho vzťahy s Benešom a Masarykom zobrazovala ako idylické.
„Takí veľkí kamaráti by potom pochopiteľne nemali záujem odstrániť Štefánika,“ dodal Kšiňan. Faktom však podľa historika zostáva, že doteraz sa nepodarilo priniesť ani jeden relevantný dokument, ktorý by dokazoval, že Štefánika nechal o život pripraviť Beneš.
„Vždy ide o svedectvá z tretej až štvrtej ruky, avšak ani tie pri serióznej kritickej analýze neobstoja.“

Mŕtvy M.R. Štefánik
Zdroj: Tomáš Kyseľ, Aktuality.sk Foto: TASR

*  *  *
________
Oba predchádzajúce člnky uvádzam v plnom znení beuz komentára.




*  *  *    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára